DS Makyta

História DS Makyta

História púchovského ochotníckeho divadla je viac ako storočná.  Z dostupných materiálov vieme, že prvé zmienky o divadelnej činnosti Púchovčanov spadajú do roku 1862. Podrobnejšie záznamy máme z rokov pred 1. svetovou vojnou, konkrétne  z roku 1908, kedy púchovskí ochotníci odštartovali svoju bohatú činnosť hrou „Strídža spod hája“.

Na túto tradíciu nadviazali po 2. svetovej vojne mladí učni z Rolného školy práce.

20. októbra 1945 uviedli svoje prvé predstavenie, hru Ferka Urbánka „Pytliakova žena“. To sú už prvé kroky divadelného súboru Makyta. Jeho prvým režisérom bol domáci ochotník, Ladislav Molitor. Členovia tohto súboru si s láskou spomínali na miniatúrne javištiatko v závodnej jedálni, na ktoré sa pri predstavení nastupovalo  cez malé okienko po rebríku. Z počiatočného zámeru „pobaviť sa“ a pobaviť spolupracovníkov po práci, hlavne vďaka režisérovi Jánovi Uhrovi  uzreli svetlo sveta  náročnejšie  hry – Stodolov „Básnik a smrť“, Barčova tragédia „Dvaja“, v ktorých sa už pravidelne objavujú prví stáli ochotníci – Štefan Mako, Viktor Štoll, Štefan Škripec, Helena a Emília Baronové...  Práve v tomto čase zasiahli svojím talentom do ešte mladého súboru také osobnosti, akými boli Viliam Hodoň, Ladislav Kunst, Ladislav Švec a ďalší. V roku 1949 sa súbor prvýkrát zúčastňuje  Celoslovenských divadelných pretekov závodných klubov ROH v Košiciach a v tom istom roku i Celoštátnej divadelnej prehliadky v Prahe a Jiráskovom Hronove. Ochotníkov naštudovanej hry „Kvadratúra kruhu“ chceli dokonca angažovať do umeleckého súboru ND v Košiciach.

Zásluhou manželov Alexeja a Milky Čibenkovcov  divadelný súbor Makyta postupne našiel svoje pevné miesto v slovenskom ochotníckom divadle a zapísal sa natrvalo medzi popredné ochotnícke súbory už nielen na Slovensku ale i v celoštátnom meradle.

V 60. rokoch, po odchode Čibenkovcov z Púchova, sa súboru ujal umelecký režisér Beňo Michalský, ktorý už so skúseným divadlom zúročil takmer 20-ročnú prácu a doviedol ho k ďalším pozoruhodným výsledkom. Súbor  vďačí za svoj umelecký rast i mnohým profesionálnym pracovníkom, režisérom a výtvarníkom, ktorých súbor pozýval k spolupráci už od svojich začiatkov. Boli medzi nimi také osobnosti, ako dramaturg SND Anton Kret, režiséri - Miloš Pietor, Ľubomír Vajdička, scénografi – Jozef Ciller, Peter Čanecký...Veľkými priaznivcami a priateľmi súboru boli aj takí velikáni ako Andrej Bagar, Jozef Kroner, Tibor Bogdan, Oľga Lichardová, Vladimír Rusko st.

V roku 1973 divadelný súbor Makyta úspešne reprezentoval republiku  komédiou „Chytráctvo majstra Pathelina“  na 5. Festivale amatérskeho divadla v Monaku.

Za svoju činnosť získal súbor  množstvo cien a vyznamenaní, no snáď najvyšším ocenením bolo udelenie štátneho vyznamenania „Za vynikajúcu prácu“ v roku 1964  prezidentom ČSSR.

Nezmazateľnými postavami v histórii divadelného súboru Makyta  boli, okrem už spomenutých, aj Oľga Zelková, Anton Jagelka, Emília Záleská, Jozef Bellovič, Štefan Cengel..., z mladších členov treba spomenúť Mariku Polzmannovú, Lea Majtána, Karola Rosinu, Táňu Vaverčákovú, Máriu Semizorovú, Jaroslavu Botošovú, Vladimíra Gabču, Mariána Hrušku  a množstvo ďalších, ktorým divadelné dosky vošli nielen pod kožu, ale priamo do srdca.

Je preto zarážajúce, že takýto súbor  musel padnúť na kolená. Stalo sa to v 80. rokoch, kedy, ako hovoríme, bola kultúra v meste predaná za korunu. Dom kultúry, ktorý bol  nielen druhým domovom súboru Makyta, ale množstva ďalších súborov a kultúrnych podujatí, bol predaný. Divadelný súbor Makyta svoju činnosť po dlhých a bolestivých peripetiách ukončil.

Súčasnosť

Je smutné, že z pôvodných členov súboru zostalo len pár, väčšina odišla potichu a bez posledného potlesku za všetky tie roky, ktorými rozveseľovala ale hlavne vzdelávala verejnosť. Hlavne z toho dôvodu, aby sa na DS Makyta nezabudlo, rozhodli sa ho „pozostalí“ členovia spolu s mladšími talentovanými divadelníkmi pri príležitosti nedožitého 70. výročia  vzkriesiť a pokračovať v jeho činnosti.

V novembri 2016 to bola premiéra autorskej hry Jaroslavy Botošovej v réžii Petra Mešu  „Svet podľa Helen“, nostalgická výpoveď čerstvej dôchodkyne, ktorá si spomína nielen na búrlivé vzťahy ale aj na celoživotnú lásku, ochotnícke divadlo. V hre sa prelínajú reálne spomienky s fikciou, ktorej nositeľkou je Helenina obľúbená postava Marilyn Monroe.

V roku 2017 členovia súboru pripravili vlastné spracovanie komédie N. V. Gogoľa "Revízor", ktorú pod názvom „Kto už dnes nemá maslo na hlave?!“ pre súbor upravila a režírovala J. Botošová. Hru súbor symbolicky venoval svojim predchodcom, veď o rok uplynie okrúhlych 40 rokov, kedy pôvodný súbor veľmi úspešne túto hru naštudoval.

Tesne pred Vianocami, 21. 12. 2018, súbor uviedol premiéru komediálnej hry Mister Dolar pod režijným vedením Michala Babiaka, a. h., umeleckého vedúceho a režiséra v Spišskom divadle. V hre sa stávame svedkami toho, ako človek, ktorý je v podstate nikým (obyčajný nešikovný čašník Jean) sa cez noc stáva niekým. Ide o  zlomyseľnosť niekoho, kto sa nudí, je zhnusený z pokrytectva bohatej smotánky, z úpadku morálky, z poklesu skutočných životných hodnôt. A preto si vymyslí lož s obrovským dedičstvom. Jeana odrazu všetci začnú považovať za bohatého dediča, takže dovtedy prehliadaný a ponižovaný čašník sa stáva pre spoločnosť predmetom obdivu a záujmu. A keď v závere hry táto bublina spľasne, na povrch vypláva, kto je podľa autora nikto a kto predsa len niekto. Celý príbeh sa odohráva v spoločenskom klube počas bujarej zábavy pričom jeho veľkú dynamickosť podčiarkujú tanečné fragmenty v popredí i v pozadí divadelného priestoru.

Divadelný súbor Makyta pokračuje vo svojej úspešnej kariére aj v ďalšej sezóne, čo dokázalo aj najnovšie premiérové predstavenie v piatok 28. 2. 2020. Súbor tentokrát  siahol po texte Vinka Moderndorfera „Mama zomrela dvakrát“. Jedná sa o čiernu komédiu, ktorú pod novým názvom „Zbohom rodina“ upravil pre súbor hosťujúci režisér Ján Chalupka, umelecký šéf Zvolenského divadla J. G. Tajovského. Podobne, ako v predchádzajúcich tituloch, aj teraz tvorcovia vsadili na komédiu, no na rozdiel od predchádzajúcich hier, táto približuje vzťahy v jednej rodine. Napriek tomu, že členovia rodiny stoja nad rakvou zosnulej mamy a sestry, nejde v žiadnom prípade o smútok nad stratou blízkeho človeka. Do popredia vystupuje sebeckosť, pokrytectvo, boj o dedičstvo, ktorý prekračuje slušnosť a  úctu človeka k človeku. Daná situácia pod pláštikom sĺz vyplavuje na povrch dlho potláčané neurózy pozostalých, ale aj zlomyseľnosť „mŕtvej“ matky. Okrem iného tvorcovia v hre poukazujú na častú dôverčivosť a naivitu starých ľudí, ktorí sa takto stávajú obeťou bezcitných „šmejdov“.

A na záver, vyznanie režiséra Janka Chalupku Púchovu a súboru:

Ako som sa dostal do Púchova? V podstate jednoducho - vlakom, po troch hodinách, s jedným alebo dvoma prestupmi (občas v B. Bystrici a pravidelne v Žiline)J. Nášmu spoločnému „divadleniu“ predchádzalo jedno stretnutie vo Zvolene a jeden telefonát z Bratislavy.  V púchovskom súbore sú výborné herečky a výborní herci. Získajú si vás bravúrne,  s neuveriteľným šarmom a ľahkosťou. A nie iba na javisku... Presne tak to bolo aj v mojom prípade a vlastne dodnes si neviem spomenúť na moment kedy sme si ťapli na spoluprácu. Ale podstatnejšie je asi to, že povestná chémia medzi nami fungovala od začiatku. Teda, aspoň si myslím, lebo sú to fakt výborní divadelníci... Okrem vzácnej pokory, nefalšovanej človečiny a antologických inscenácií v dejinách súboru, v Púchove som  objavil nevyliečiteľnú lásku k divadlu. Takú, ktorá hory prenáša. To je energia, ktorá nás spájala niekoľko mesiacov a vďaka takejto spoločnej konštelácii sme  sa odvážili medzi tatranské končiare preniesť aj slovinský Triglav. 

S úctou

Ján Chalupka

Kontakt: Jarka Botošová, tel. č. 0907 836 972.